|
Vojenčina Do Československej Ľudovej Armády som sa nechal naverbovať roku 1955. Štúdium na zootechnickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre sa mi vtedy znechutilo a cítil som potrebu urobiť so sebou niečo radikálneho. Na väčšiu hlúposť akou bolo vstúpenie do armády som veru nemohol prísť. Predchádzala však tomu jedna príhoda kde jeden centimeter rozhodol ktorým smerom sa mi život bude uberať. V lete r. 1955 som zakončil letecký výcvik na motorových lietadlách na letisku v Nitre, a získal diplom motorového pilóta (v skutočnosti to bol iba zdrap papiera). V tej dobe prebiehal nábor do vojenského letectva. Prešiel som cez prijímacie skúšky a poslednou prekážkou bola lekárska prehliadka. Z tej som nemal žiadne obavy, a podľa očakávania som bol uznaný za 100% zdravého. Pri najposlednejšom pohovore však ktosi objavil že moja výška bola 186cm – a limit pre nábor za pilóta do vojenského letectva bol 185cm! A bolo po sľubnej kariére... ČĽA bola navonok lesklá a vážená inštitúcia. Každoročné májové prehliadky boli pôsobivé, vojaci, aspoň pokiaľ boli na verejnosti, boli dobre oblečení a disciplinovaní. Zbraní bolo plno, a letectvo, kam som sa túžil dostať ako pilót, sa pýšilo novými tryskovými lietadlami typu MiG-15. Štúdium som mal vtedy zanedbané, peniaze na zotrvanie v internáte som nemal – a bol som presne vo veku pre povinný nástup do tzv. Základnej Vojenskej Služby. Pri prijímacích pohovoroch v starých kasárňach v Nitre oproti pôvodnému corgoňovskému nárožiu (dávno už po ich smrti) som mal šťastie že som bol zaradený do letectva medzi “modrákov”, ako sa im hovorilo podľa farby ich rovnošiat. A v októbri roku 1955 som už bol vo výcvikovom tábore na vojenskom letisku v Bechyni. Tam nás ostrihali temer dohola, dostali sme rovnošaty, boli nám pridelené postele - 8 jednoposchodových postelí v miestnosti asi 6x6 metrov, v dlhom drevenom baraku. Skrinky na osobné potreby boli na chodbe. A začal sa výcvik. Jeho úlohou bolo nás zastrašiť, spraviť nás poddajnými a vtĺcť do nás myslenie že hubu treba držať zavretú bez ohľadu na to čo si myslíme (“držte hubu když s vámi mluvím!” bolo na nás revané z bezprostrednej blízkosti). V baraku nás bolo hádam 150 “bažantov” – vtedajší názov pre nováčikov. Veliteľmi tam boli tuším dvaja dôstojníci, a mali pod sebou asi tucet poddôstojníkov. Z týchto niekoľkí boli “mazáci”, t. zn. vojaci v druhom roku služby, zvyšok boli vybraní spomedzi nás bažantov. Už výsledky výberu naznačovali čo sa bude diať: tí vybratí boli tí najprimitívnejší, najdrzejší a najkrutejší spomedzi nás. Aký tá armáda mala na to systém sa mi nepodarilo vyzňúrať, ale systém výberu bol temer neomylný (keby si tak univerzity vedeli niečo z toho vydestilovať: tak ako armáde NECHÝBA schopnosť nájsť tých najvhodnejších, tak univerzitám CHÝBA schopnosť rozpoznať tých najnevhodnejších). My bažanti sme boli temer všetcia z rôznych kútov Slovenska; velitelia, dôstojníci aj poddôstojníci boli všetko Česi. Výcvikový deň začínal dosť často okolo polnoci. To sme boli vyhnaní z postelí za strašného revu “poplach, poplááách”. Museli sme sa bleskovo obliecť, nastúpiť pred barakom odkiaľ sme boli odpochodovaní kam sa veliacim zachcelo. Niekedy do blízkeho lesa, niekedy do blízkych polí. Tam sme sa museli striedavo plaziť, behať, pomyselne útočiť a revať z plných pľúc URÁÁÁ (nie “hurá!), atď., až sa veliaci unavili a boli sme odpochodovaní naspäť k baraku. Pri dôkladnom a neustálom reve sme museli nastúpiť vedľa postelí a čakať na inspekciu. Ak nebolo všetko v poriadku v očiach inšpektorov museli sme znova nastúpiť, znova čistiť, znova čakať. A napokon do postelí. Budení sme boli, ak sa pamätám dobre, o piatej ráno. Rev, naháňanie, buzerovanie sprevádzali naše obliekanie, stlanie postelí, holenie aj umývanie. Nástup pred barakom sa konal o šiestej, boli vyvolávané mená a každý musel pri svojom mene zarevať “ZDE”. A napokon raňajky... Jedlo bolo mizerné a bolo ho málo. Ja som sa tam často mával dobre z jednoduchého dôvodu: po jednoapolročnej hladovke na VŠP som jedol všetko, mnohí však nemali radi rôzne veci. V sobotu a v nedeľu kuchyňa nevarila a dostávali sme tzv. suchú stravu: kus salámy, smradľavý syr, rybaciu konzervu. Kto čo nechcel dal Hatvanimu, a aj iným žrútom. Často som mal svoju skrinku plnú rybacích konzerv, syrov Romadurov a pod., pokým som to nezjedol, alebo pokým mi to nejaký dôstojník nevyhodil počas inšpekcie. Cez deň sme robili voloviny ako všetcia vojaci: museli sme pochodovať, obracať sa na mieste, zdraviť každé hovienko čo náhodou vyzeralo ako nadriadený. Temer každý deň sme boli trestaní za rôzne priestupky tým že nás vyhnali do zablatených polí sa plaziť, behať, kopať zákopy a naháňať nepriateľa. Tam, napriek svojej miernej povahe, som sa naučil nenávidieť. Dodnes nenávidim čatára Škorpíka, šialeného sadistu, desiatnika Votroubka (vulgo Vodrbka) oboch odkiaľsi z Čiech, aj dvoch slobodníkov, ostravákov, ktorých mená som už chválabohu zabudol (ale o ostravákoch s ich sekaným nárečím vo všeobecnosti mám odvtedy vrodené pochyby – nech mi to tí dobrí z nich prepáčia). Keby mi niekto dovtedy povedal že sú na svete aj zlí ľudia, neveril by som mu. Po mojej základnej vojenskej službe – verím! Fuj, ale sa mi uľavilo... Medzi nami bažantmi boli chlapci z celého Slovenska – od hranice po hranicu. Z Nitry samotnej nás bolo iba pár. Zaujímaví boli Maďariská z juhu Žitného ostrova. Tí tvrdohlavo odmietali sa rozprávať po slovensky, a o mnohých som bol aj presvedčený že naozaj nevedeli. Na vojne to bola výhoda, lebo potrebovali prekladateľov:”Vlevó BOK!” zaznel povel. “Mitmonďa (čo hovorí)?”, ozvalo sa z radov. “Co to říká?”, zavrešťal veliteľ. “Hovorí že čo ste hovoril, súdruh desiatnik”, znela odpoveď. Radami zašumel tichý chichot. “Držet huby!!!”, zvreskol veliteľ....... “Mitmonďa?”... Každý z nás mal pridelenú osobnú zbraň, samopal. Ten podľa vojenských zvykov, mal názov Samopal Vzor 32. To číslo si už presne nepamätám, ale 32 postačí na nasledovnú príhodu. Dvaja z našich Maďarov, Marczi a Bandi, pracovali kdesi v sklade. Bandi vedel ako-tak po slovensky, Marczi nič. Príde tam dôstojník a pýta sa že koľko je tam hentých mechov. Marczi začal počítať – eď, kettő, három, huson, harminc – až sa doterigal k harminc kettő. Chvíľu uvažoval a potom slávnostne a dosť pyšne zahlásil: “Vzor 32”. “Co to povídáte?”, podozrievavo sa ozval dôstojník. Marczi sa otázne pozrel na Bandiho. Bandi nepočul čo si tí dvaja povedali a tak odpovedal že “Neviem”. “Kurva, vidím že si zase chcete dělat prču”, zareval dôstojník. “Mitmonďa fasát?” (Čo hovorí ten kokot?), pýta sa potichu a jemne Marczi Bandiho. Bandi iba pokrčil plecami, dôstojnícky slovník bol mimo jeho slovnú zásobu... Dobré spomienky mám najmä na pár Maďarov z Nových Zómkov: pozdrav Tibikemu Suchanovi, Bandimu, Marcimu, Mičekovi a iným! A cigánovi Klempárovi od vihodu, a jeho kamarátom-cigánom (tí po slovensky ako-tak vedeli)!!! Tým jediným sa zdá že vojenčina trochu pomohla. Že boli cigáni nečakalo sa od nich veľa. Pokladaní boli za akýchsi švejkov a ich chovanie sa bolo trochu podobné. Robili tie najpodradnejšie práce, držali spolu ako vši, a javili známky drobnej podnikavosti. Napríklad objavili že muzikanti medzi nami mali určité výhody. Po chvíli si Klempár nechal poslať z domu cymbal, hádam stokilovú čiernu a špinavú obludu. Hrať na ňom trochu vedel; iný cigán si zadovážil husle, a hrali s nami v našej pomiešanej kapele na dedinských zábavách. Nikdy Ti, Klempárisko, nezabudnem že si ma položil na lopatky; bol si silnejší odo mňa, napriek Tvojej krívajúcej nohe! Veď aj kvôli tej tvojej sile si ťa ostatní cigáni vážili, bol si medzi nimi takým mini-vajdom. A spomedzi mála Čechov medzi nami žiarili Jirkovský z Prahy a Vorálek odkiaľsi od Holomóca. A čo Garec a Cipciar, obaja odkiaľsi od Brezna nad Hronom? Český čatár vysvetlil ako sa má správne stáť v pozore: stůjte vzpřímeně, ruce mějte na švech kalhot, vtáhněte břicho a vypněte prsa. “Cipciar, zopakujte mi to!” “Vojak stojí ako jedľa, ruky na švíkoch, a onô, brucho vtiahnutô a prsia vypučenie”, objasnil Cipciar. “Ne-dě-lej-te si srandu, soudruhu vojíne!!!”, vrieskal nešťastný čatár... Neskôr som čítal od E. E. Kischa o jeho rokoch vojenčiny za Rakúska, a moje skúsenosti neboli oveľa odlišné od jeho. Podobne píše P. Ustinov v knihe Dear me o jeho živote v britskej armáde počas druhej svetovej vojny. Nemám žiadnu hlbokú filozófiu o armádach, ich potrebnosti, kultúre a ich postavení v širšej spoločnosti. Československá Ľudová Armáda podľa mňa bola na tele tej vtedajšej už aj tak chorej spoločnosti ničím iným než jedným zo zhubných rakovinových nádorov (z toho istého hľadiska vládnúca Komunistická strana predstavovala leukémiu). Armáda dávala tým ktorí sa vozili na jej chrbte falošný pocit správnosti a nadradenosti; tých o trochu nižšie sa pokúšala ponížiť a zostádovatieť (nech mi pán redaktor prepáči toto kpopisuvhodné slovo). Po asi štyroch mesiacoch výcviku sme boli uvedení do zánovných murovaných barakov, a tiež do svojich budúcich pôsobísk. Ja som bol zaradený do dielní v jednom hangári zvanými TOP, Technické Oddělení Pluku. A v tom hangári som sa po prvý raz dotkol tryskovej stíhačky MiG-15, ktorú som dovtedy mal možnosť vidieť iba zdiaľky a najmä vo vzduchu. V porovnaní s lietadlami na ktorých som lietal v aerokluboch to bol riadny kus mašinérie. Klubové lietadlá v tej dobe boli väčšinou drevené, potiahnuté preglejkou a plátnom. MiG-15 bol celokovový a vážil okolo 5000 kilogramov; lietadlá na ktorých som lietal vážili okolo 600-700 kilogramov. O lietadle samom bolo toho všelikáde napísaného všelikde dosť. Z môjho hľadiska ako mechanika: všetko okolo motora bolo do puntíku okopírované z pôvodnej britskej predlohy R-R Nene. Presnejšie povedané, do posledného šrófika: tie boli totiž v imperiálnych jednotkách, a naše metrické kľúče ich ožuvávali zo všetkých strán. Prístroje boli hodne podobné, ak nie identické, s nemeckými Askaniami. V prísne tajnej rádiovej vysielačke RSI sedela uprostred veľká elektrónka s nápisom Made in USA. Z hľadiska konštrukcie, po tom čo som videl napr. vojenské nákladné autá sovietskej výroby, neskôr ich osobné autá, vojenské motocykle so “sajdkami”, rádiá a automaty na voňavky sovietskej výroby, atď., boli MiG-y celkom dômyselne navrhnuté a vyrobené. Na rôznych vojenských leteckých dňoch som videl dosť akrobacie aby som o pár rokov mohol posúdiť: mal som raz možnosť vidieť štart, akrobaciu aj pristávanie americkej stíhačky Sabre, ktorá bola tomuto MiG-u protivníkom vo všelijakých vojničkách. Sabre mal kratší štart, a vo vzduchu bol ďaleko obratnejší než MiG-15. V tom TOP-e som bol po asi trojmesačnom kurze zaradený do elektrikárskej dielne. Tá mala za úlohu robiť periodické údržby a opravy elektrického systému lietadiel. Pracoval som tam asi rok a pol, keď z ničoho-nič mi bolo nakázané, spolu s niekoľkými inými, si zbaliť svoje veci a odísť na novootvorené vojenské letisko v Čáslavi. Tam som bol zaradený do “baterkárne”. Bola to dielňa na konci posledného hangára kde sa pripravovali batérie do lietadiel. Nakoľko opravy a nabíjanie batérií nie je celkom automatický proces museli sme tam aj s kolegom Lubošom Pokorným spávať. Nastali mi posledné, pomerne kľudné, mesiace vojenskej služby. V októbri 1957 som od toho hangáru videl prvú umelú družicu, predzvesť nových časov. A v decembri sme boli poslaní domov. Viezli sme sa vlakom, všetcia trochu zarazení, v nezvyklých civilných šatoch. V Bratislave na stanici som sa s kamarátmi rozlúčil a vystúpil, oni pokračovali ďalej. Odvtedy som žiadneho z nich nevidel, ani z mojich Maďarov, ani spomedzi cigánov. Szervusz és viszontlátásra, fiúk: Tibike, Kőrösi Jancsi, Bandi, Marczi, a mnohí iní, a Klempár a celá Tvoja vznešená spoločnosť. A zbohom aj mnohým iným, Lacovi Křivdovi, Milanovi Valentovičovi, Ivanovi Lednárovi, Jožovi Guštarovi, Pištovi Velickému, Matejovi Zelenákovi, Jozefovi Sivákovi... Charles. K.Hatvani |
|
